Kuruci

Kurucmi boli označovaní ozbrojení protihabsburgskí maďarskí povstalci v Uhorsku medzi rokmi 1671 a 1711. Kurucká armáda bola z väčšej časti zložená z Maďarov a aj vedúci šľachtici boli zvyčajne Maďari. Prvé kurucké povstanie bolo v roku 1672. Kurucká armáda sa dala dokopy v Partium kde sa mnoho utečencov rôzneho pôvodu ukrývalo pred náboženským a politickým prenasledovaním, ktoré sa dialo v Uhorsku. Sami seba nazvali bújdosók (na úteku). Hlavné podskupiny tvorili protestanti, ktorí boli znepokojení habsburgskými ambíciami na katolícke reformovanie, ďalej šľachtici nižších vrstiev, držiaci sa svojich výsad, kým sa habsburský súd pokúšal zbaviť zbedačených šľachticov vo svojich radoch a vojaci z végvárs t.j. pohraničný hradov, ktorí boli prepustení habsburskými generálmi. Neskôr hral habsburský útlak Maďarov čoraz dôležitejšiu úlohu v motivácii kurucov. Ako Turci strácali územie cisárskej armády, tak sa rakúska tyrania stupňovala. Najskôr kurucká armáda zaútočila na Hornom Maďarsku v auguste 1672, kde dobyla hrady Diósgyőr, Ónod, Szendrő a Tokaj. Po porážke habsburského vojska Paris von Spankau blízko Kassa mestá Horného Maďarska kapitulovali a veľa nespokojných ľudí zo slovenských a rusínsky obývaných severných okresov sa k nim pridalo. V histórii sú kuruci synonymom dvoch veľkých protihabsburgských povstaní v Uhorsku medzi rokmi 1680 a 1711, tzv. Thököly povstania a Rákóciho povstania. Hoci sú všeobecne nazývané ako kurucké vojny, tieto protihabsburgské povstania mali oveľa širšiu sociálne základňu a zložitejšie politické ciele ako pôvodné kurucké hnutie.